Emanuel Lehocký (* 4.január 1876, Osuské – † 24.september 1930, Bratislava)

Narodil sa v roku 1876 v Osuskom. Pôvodne sa vyučil za krajčíra a po absolvovaní kurzu sa stal zamestnancom Robotníckej nemocenskej poisťovne. V roku 1892 odišiel do Budapešti, kde sa stal členom Sociálnodemokratickej strany Uhorska. Na Slovensko sa vrátil po štyroch rokoch. Od roku 1902 pracoval ako úradník nemocenskej pokladnice v Bratislave.
Neskôr sa začal angažovať v politickom živote. Bol členom Národného zhromaždenia a ako referent sociálnej spravodlivosti pôsobil na Ministerstve s plnou mocou pre správu Slovenska. Neskôr bol riaditeľom Robotníckej sociálnej poisťovne a riaditeľom Okresnej nemocenskej poisťovne v Bratislave. V roku 1905 bol zvolený za predsedu Výkonného výboru novovzniknutej Slovenskej sociálnodemokratickej strany. Do roku 1918 bol na čele Slovenského výkonného výboru. Emanuel Lehocký bol organizátorom sociálnej demokracie na Slovensku. Podieľal sa na príprave Deklarácie slovenského národa z 30. októbra 1918. Ako jeden z jej signatárov pôsobil aj ako člen Výkonného výboru Slovenskej národnej rady.
V roku 1918 sa zúčastnil na XII. zjazde sociálnej demokracie v Prahe, kde vznikla Československá sociálnodemokratická strana robotnícka. Emanuel Lehocký sa stal členom jej Ústredného výboru a zároveň bol zvolený za predsedu Slovenského výkonného výboru. V rokoch 1920-1925 pôsobil vo funkcii senátora Národného zhromaždenia. Bohatá je aj novinárska činnosť Emanuela Lehockého. Bol pri založení Slovenských robotníckych novín, v roku 1906 založil mesačník Napred. Ako novinár bol často prenasledovaný a v roku 1907 strávil dva mesiace vo väzení. Emanuel Lehocký zomrel 24. septembra 1930 a pochovaný je na Ondrejskom cintoríne v Bratislave.

Bol slovenský archeológ, diplomat a spisovateľ. Štefan Janšák bol počas svojho života veľmi aktívny a mnohostranne zameraný. Významný bol ako archeológ stavebný odborník, diplomat, spisovateľ. Počas svojho života zo svojich mnohopočetných ciest zanechal množstvo zaujímavých fotografií. Patrí k zakladateľom slovenskej archeológie. Zanechal množstvo archeologických nálezov z vykopávok zo Slovenska a jeho zbierka obsidiánov patrí k najväčšej v strednej Európe a je súčasťou Slovenského národného múzea v Martine. Pochádzal z remeselnícko-roľníckej evanjelickej rodiny s úzkymi kultúrnymi a jazykovými väzbami na Čechy a Moravu. Jeho talent rozpoznal senický právnik Štefan Fajnor, ktorý ho podporoval v ďalších štúdiách. Reálne gymnázium ukončil v Hodoníne, v štúdiu pokračoval na Vysokej škole technickej v Brne, ktorú ukončil v r. 1914. Pre chorobu ho neodviedli do vojska a ostal pracovať na technike v Brne ako asistent. Už v r. 1907 publikoval v Ľudových novinách články, ktoré štátny prokurátor vyhodnotil ako poburovanie proti uhorskému štátu. Janšák bol celkovo väznený 8 mesiacov. Úzko spolupracoval so svojim učiteľom a sponzorom – poslancom uhorského snemu, Dr. Pavlom Blahom. Po prevrate sa zapojil do politickej činnosti už za krátkeho trvania skalickej vlády. Vzápätí bol vymenovaný za referenta pre verejné práce na Šrobárovom ministerstve s plnou mocou pre správu Slovenska, kde zastupoval aj Pavla Blahu na čele referátu pre poľnohospodárstvo. V r. 1920 sa ako hospodársky expert čsl. vlády zúčastnil na Parížskej mierovej konferencii. V r. 1921 – 23 sa za čsl. stranu podieľal na príprave reparačnej a obchodnej zmluvy s Maďarskom, v r. 1938 – 39 bol potom účastný na práci slovensko-maďarskej delimitačnej komisie. Bol významným štátnym úradníkom aj po r. 1945, bol povereníkom SNR, kedy pomáhal pri obnove vojnou zničeného Slovenska. Svoje prežité detstvo v Osuskom popísal v románoch „Boli časy boli…. “ a „Posledný suplikant „, je tiež autorom diela „Vstup Slovákov medzi slobodné národy“. Počas medzivojnového obdobia zastával Štefan Janšák rôzne významné funkcie. Bol predsedom Spolku československých inžinierov na Slovensku, členom predsedníctva Obchodnej a priemyselnej komory v Bratislave a Zväzu slovenských priemyselníkov. Ako diplomat sa zaslúžil o rozvoj dobrých vzťahov s Francúzskom, ako prekladateľ prekladal diela z francúzskej literatúry. Dlhé roky bol predsedom spoločnosti Alliance Francaise v Bratislave a podstatnou mierou sa zaslúžil o otvorenie Gymnázia s francúzskym vyučovacím jazykom v Bratislave. Na sklonku života pôsobil ako vedec a pedagóg. Zomrel na následky ťažkej choroby a je pochovaný na Cintoríne v Slávičom údolí v Bratislave.